„Prácou si má človek zaobstarať svoj každodenný chlieb a podporovať stály rozvoj vedy a techniky, najmä však neprestajné zvyšovanie kultúrnej a mravnej úrovne spoločnosti, v ktorej žije ako člen bratského spoločenstva.“ Týmito slovami začína encyklika pápeža Jána Pavla II. o ľudskej práci Laborem exercens.
Slovom „práca“ sa označuje každá ľudská činnosť. „Človek už tým, že bol stvorený uprostred viditeľného vesmíru na obraz a podobu samého Boha a poverený podmaniť si zem, je od svojho počiatku povolaný na prácu. Prácou sa líši od ostatných stvorení, ktorých činnosť, zameranú na udržiavanie života, nemožno nazvať prácou.“
„Cirkev je presvedčená, že práca je základným rozmerom existencie človeka na zemi.“ Toto svoje presvedčenie čerpá predovšetkým zo zjaveného Božieho slova. Cirkev verí v človeka, myslí na neho a obracia sa k nemu predovšetkým vo svetle zjaveného slova živého Boha. Vzhľadom na človeka, usiluje sa vyjadriť večné plány a nadprirodzený údel, ktorý človekovi určil živý Boh, Stvoriteľ a Vykupiteľ.
„Človek je Božím obrazom okrem iného aj preto, že dostal od svojho Stvoriteľa príkaz, aby si podmanil zem a vládol nad ňou.“ Plnením tohto príkazu človek odzrkadľuje činnosť samého Stvoriteľa vesmíru. Slová „podmaňte si zem“ majú nesmierny dosah. Poukazujú na všetky bohatstvá, ktoré zem v sebe skrýva a ktoré môže človek svojou vedomou činnosťou objaviť a cieľavedome využívať.
Človek ako osoba je subjektom práce. Ako osoba pracuje, vykonáva rozličné činnosti patriace k pracovnému procesu a tie mu majú pomáhať uskutočňovať jeho človečenstvo a plniť povolanie byť osobou. „Nemožno pochybovať o tom, že ľudská práca má svoju etickú hodnotu, ktorá je priamo a bezprostredne spätá so skutočnosťou, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, je vedomým a slobodným čiže o sebe rozhodujúcim subjektom.“ Táto pravda predstavuje základné a večné jadro kresťanskej náuky o ľudskej práci.
Kresťanstvo, rozvíjajúc niektoré myšlienky vlastné už Starému zákonu, vychádza „z celého obsahu evanjeliového posolstva a nadovšetko z faktu, že ten, ktorý súc Bohom, stal sa nám podobný vo všetkom, zasvätil väčšinu svojho života na zemi telesnej práci v tesárskej dielni.“ Táto okolnosť je najvýrečnejším „evanjeliom práce“, ktoré ukazuje, že základom definície hodnoty ľudskej práce nie je v prvom rade druh vykonávanej činnosti, ale skutočnosť, že ten, kto ju vykonáva, je osobou. „Aj keď je pravda, že človek sa narodil a je povolaný na to, aby pracoval, predsa v prvom rade práca je pre človeka a nie človek pre prácu.
Je potrebné klásť si otázku o subjekte práce a podmienkach, v ktorých žije. Solidarita sa má prejavovať všade tam, kde si to vyžaduje spoločenská degradácia subjektu práce, vykorisťovanie pracujúcich a rastúce zóny biedy, ba priam hladu. Cirkev je v tejto veci živo zaangažovaná, lebo ju pokladá za svoje poslanie, za svoju službu, za meradlo svojej vernosti Kristovi – s tým cieľom, aby bola skutočne „Cirkvou chudobných“.
Základný a prvotný Boží zámer s človekom, ktorého „stvoril... na svoj obraz a podobu“, nebol odvolaný ani vtedy, keď človek – po porušení prvej zmluvy s Bohom – počul slová: “V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“. Tieto slová sa vzťahujú na neraz ťažkú námahu, ktorá odvtedy sprevádza ľudskú prácu. Práca je dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva – prácou človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle „sa stáva viac človekom“.
Ježiš "evanjelium", ktoré mu bolo zverené, nielen hlásal, ale predovšetkým uskutočňoval činmi. Bolo to preto aj evanjelium práce. Ten, čo ho hlásal, bol sám pracujúcim človekom, remeselníkom, tak ako Jozef z Nazaretu. Kristus patrí do "sveta práce". Má pre ľudskú prácu uznanie a úctu. S láskou sa díva na jej rozličné prejavy a vidí v každej práci osobitnú črtu, ktorou sa človek podobá Bohu, Stvoriteľovi a Otcovi.
„Tento dokument, ktorý sme pripravili, aby sa publikoval uplynulého 15. mája, na deväťdesiate výročie encykliky Rerum novarum, sme mohli definitívne prezrieť až po opustení nemocnice,“ znejú záverečné slová encykliky Laborem Exercens. Pápež Ján Pavol II. ju podpísal až v septembri pred 40-timi rokmi, po atentáte z 13. mája 1981.
sr. Lenka CJ