Martin HALČÁK SJ

„Tiro krališagos mi avel“, alebo Jarovnické AMDG

Pozdravujem všetkých zo severu Poľska z Jastrzębiej Góry. Keďže som nemal veľa času na opisovanie mojej skúsenosti, poslal som emailom všetkým odkaz na letmý pohľad môjho experimentu z tretej probácie.

O Jarovniciach sa človek môže dozvedieť hocičo. Cez internet sa dá nájsť mnoho fotografií, textu a videí; súkromné televízie ponúkajú viac toho zlého, ako pozitívneho, preto nebudem pozerať na „temnú“ stránku rómskej populácie, to stačí ísť na google...

Môj experiment sa začal v čase, keď mi môj o. inštruktor Jerzy Sermak SJ napísal kritéria experimentu, a po rozhovore s o. provinciálom som napísal list sestre Silvii Zabávovej CJ, ktorá sa naplno zaoberá otázkou Rómov v Jarovniciach. Poprosil som ju, či by som mohol stráviť 5 týždňov s nimi medzi Rómami. Rómovia boli (a z väčšia ešte aj sú) pre mňa veľkou neznámou. Nechcel som im byť na obtiaž, lebo chcel som a snažil som sa im pomôcť a dať im k dispozícii všetky svoje talenty. To či sa mi to podarilo, musia posúdiť druhí. Rovnako sa nechcem miešať do rómskej problematiky a vyvodzovať dôsledky, či niečo presadzovať. Za tých pár týždňov si nemyslím, žeby som mal veľké skúsenosti. Preto na tomto mieste môžem ponúknuť iba svoj pohľad:

Do Jarovníc som prišiel na sviatok sv. Antona Pustovníka, ktorý slávili 20.1.2013. Ubytoval som sa a navštívil som svojich známych. Pri odchode mi priateľsky povedali: „keď ti bude ťažko, navštív nás“. Navštívil som ich až v posledný deň - rozlúčiť sa.

Hneď na druhý deň mi sestry dali všetky potrebné informácie, ktoré nasledujúce týždne budem potrebovať. Niektoré som začal využívať ihneď (napr.: umývanie rúk antibakteriálnym mydlom), iné som si spomenul až neskôr (napr.: zvyky pri návštevách). Nedalo mi porovnávať osadu s indickým prostredím; aj keď viac je toho, čím sa odlišujú, ale nájdu sa niektoré úplne identické veci. Hneď v ten deň sme šli na návštevu jednej rodiny, ktorá si adoptovala malú Ruženku. Veľmi ma prekvapil ich poriadok v dome. Neočakával som to. No, média majú svoju moc..., ale strach z prvého ponúknutého jedla ma prevalcoval... .

Každým dňom (okrem soboty a nedele) sa práca medzi Rómami začína doobedňajším vyučovaním v škole, vybavovaním rôznych „papierovačiek“ a od 14.00h rôznymi krúžkami. Rómov v osade je okolo 5000, a mnohí ako keby boli v stave „stand by“ – len nájsť to správne „tlačítko“, preto sa im sestry[1] spolu s pánom farárom a kaplánom[2] snažia ponúknuť program, v ktorom môžu rásť a vidieť za sebou isté hodnoty. Rómovia majú možnosť sa vzdelávať v dosť širokom zábere. V programe, ktorý  je im ponúkaný, sa môžu realizovať cez tzv. „šikovné ruky“ pre starších i pre mladších, počítačový krúžok, hre na gitaru, v angličtine, tanci (rómsky, moderný), v speváckych zboroch, v hudobnej skupine, v divadle, v športe v školskej telocvični, na biblickom či liturgickom stretku. Svoje si nájdu aj miništranti. Rovnako sa pamätá na tých, ktorí chcú prijať sviatosti (prijímanie, birmovka, manželstvo, krst).

... á,.... pokazil sa nám kotol v kostole, ... ešte že som bol ministrom v bratislavskej komunite, ... doliali sme vodu, ... nepomohlo to,... vyrovnali sme tlak, ... znova to nejde, ... zavzdušnené radiátory? – skrutkovač! - odkiaľ ho vziať? Moje ministerské skúsenosti sa v tomto momente zosypali. Časom sa vyskytli aj iné opravy, niektoré skončili úspešne, iné ... povedzme, oddialil som nutnú opravu na neurčito … .

Práca s Rómami denne končila okolo 19,30h. Večer - cestou domou - sestričky sem tam vošli do nejakých domov. Stratili sa kdesi v prítmí, kde bolo ťažko rozoznať v uličke vchod do domu; k tomu sú oblečené v čiernom, takže vo mne to vyvolávalo rôzne pocity a podozrenia, či sa im nič nestalo... .

Nevidieť do budúcnosti, ti pomôže vytrvať[3]. Na krúžku „šikovné ruky“ som sa snažil ženičky naučiť uzlíky na ružence. Aj keď som bol ochotný a nadšený, že ich niečo naučím, po prvej hodine som zistil, že také ľahké to nebude. Doma som skúšal, ako ich to najjednoduchšie naučiť …, na nič múdre som neprišiel. Na ďalšie stretnutie som si taký istý s učením už nebol. Na moje prekvapenie, niektorí sa to naučili však veľmi rýchlo..., jednoducho božia škola trpezlivosti.

V nedele som pomáhal sestrám pri rozdávaní Eucharistie chorým Rómom. Keďže som nevedel, do ktorých domov je potrebné ísť, kostolník ma sprevádzal. Má toho veľa: už skoro ráno pracuje, od 9h ma musel sprevádzať a o 10.30h robí zasa kostolníka v kostole. Ďakujem mu za jeho ochotu!

Spevácka skupina „Romane Jile“ mala 27.1.2013 koncert v hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Mal som možnosť mať pred sebou v priamom prenose originálny cigánsky spev.  Koncert bol vynikajúci.

Vyskúšal som si aj učenie v škole. Škola trpezlivosti po druhý-krát. V Jarovniciach majú niekoľko základných škôl. V triedach som predstavoval svoju skúsenosť z Indie. Poukázal som na to, že vzdelanie je hodnota, ktorá má v živote človeka veľmi dôležité miesto. Snažil som sa ich motivovať, že to, čo majú, nie je samozrejmosťou. Upriamil som sa na bohatstvo, ktoré majú (alebo máme), na to, že niečo mať, je potrebné si to najprv aj zaslúžiť. Lebo, ak človek dostane všetko bez námahy, bez podelenia sa, jednoducho sa stane sebcom. Na to, že sa oplatí žiť a ďakovať za všetko, čo život prináša. So staršími ročníkmi som v podstate nemal žiadne problémy, mladšie trochu vyrušovali, ale dalo sa to zvládnuť. Bol som aj na hodinách náboženstva so sr. Ráchel u maličkých prváčikov, ale na to, aby som ich učil ja, som odvahu nemal. Mnohé detičky nerozumejú slovenskému jazyku a miestami som mal pocit, že mi nerozumejú vôbec.

Skutočne, strach z „osadníkov“ a z jedla sa zo dňa na deň znižoval natoľko, že som posledný týždeň bez problémov jedol to, čo mi ponúkli. Jezuitské pravidlo „jedz, čo ti predložia“, alebo „Le te chal“ sa mi teda podarilo splniť...[4]. V sobotu je voľný deň. Dospával som, čo sa dalo. Cez deň som sa prechádzal po okolí, aby som spoznal čo najviac. Poslednú sobotu som prešiel osadu asi skrz-naskrz. Aj keď strach opadol, neistota sem-tam v mojom srdci bola . Ale pri pozdrave (aj katolíckom) sa neistota vytratila. Pri jednom dome stál vo dverách dospelý Róm a pozdravil ma. Rovnako som pozdravil a pripomenul mi, že tu „gadžovia“ nechodia. Cítil som, že je prekvapený z mojej prechádzky medzi nimi, necítil som však žiadne ohrozenie, preto som mu odpovedal, či je tu nejaký problém. V kútiku duše som sa pripravoval na najrýchlejší odchod... . Odpovedal s úsmevom: Gadžovia sa boja!

Najprv som si myslel, že budem mať pastoráciu len u Rómov, ale pán farár ma zaradil do bežného farského programu, keďže Jarovnice nie sú čisto rómskou dedinou. Spovedal a slúžil som sv. omše aj v samotnej farnosti, ale aj v priľahlých filiálkach[5].

V Jarovniciach momentálne pracuje aj náš spolubrat Peter Sabol SJ. Rovnako som chcel spoznať aj jeho prácu a navštívil som všetky jeho aktivity, ktoré majú hlavné ťažisko v pastorácii, ale aj na športových aktivitách.

Na sviatok Don Bosca boli kňazi na okolí pozvaní na saleziánsku chatu na Drienicu. Stretol som sa s Peťom Kuriškom, ktorý všetkých jezuitov pozdravuje.

Začiatkom februára je deň zasväteného života, v ten deň som mal skutočne veľa práce. Deň som začal o 6h ráno modlitbou, o 7.30h som prechádzal cez osadu do Močidľan na sv. omšu spojenú s požehnaním hrdiel. Po sv. omši bolo potrebné rozdať Eucharistiu chorým ľudom. Po nej som šiel do rómskeho kostola farárovi pomôcť znova s požehnaním rómskych hrdiel. Po obede som mal prednášku o  zasvätenom živote a o jeho formách, meditáciu nad Božím slovom a na záver som predstavil SJ (ďakujem p. Aďovi Čontofalskému SJ za jeho prezentáciu). Večer som bol unavený a cítil som, že požehnanie hrdiel u druhých zabralo, ale mňa to položilo s teplotou do postele. Aj keď na druhý deň som mal ešte dve hodiny v škole, po obede som to musel vzdať, lebo som sa cítil už zle. Musel som to vyležať, lebo koncom týždňa sa mali začať duchovné cvičenia pre farnosť a o týždeň pre Rómov. A na to som si nemohol dovoliť byť chorý. Veľmi sa o mňa všetci starali, čo sa prejavilo v tom, že v piatok som skutočne šiel dávať rekolekcie. Hlavný dôraz som kládol na spytovanie svedomia a chcel som, aby účastníci mali osobnú skúsenosť s meditáciou.

Deň pred rómskymi rekolekciami nás navštívil otec provinciál. Vypočul si, čo všetko sa v Jarovniciach robí a po obede som ho previezol osadou, takže mal možnosť vidieť osadu „on-line“.

Na skúsenosť s rómskymi rekolekciami asi tak skoro nezabudnem. Bol to najkrajší čas môjho experimentu. Keďže sestry majú istú skúsenosť s Rómami, nechal som ich nech upravia program, ak je treba …, keď som videl môj upravený program rómskych DC, nebolo mi všetko jedno. Mali tak plný program - v jednom kuse od 8h rána do 8h večera. Bol som síce uťahaný, ale ukázalo sa, že ten program bol dobre nastavený a „ušitý“ na ich mieru. Mnohí nikdy nemali možnosť vyrozprávať sa o duchovných veciach …, chcel som, aby cítili, že kňaz, ktorý je pred nimi, je tu pre nich … . Na ich rozhovory asi nikdy nezabudnem … .

Hovoriť o špeciálnej morálke je tu komplikované. Rómovia sú jednoduchí ľudia a potrebujú informácie spracovávať cez pocity a vzťahy, či emócie. Podávanie nových informácií je možné len po absolvovaní božej školy trpezlivosti. Ak niečo z toho chýba, je tu malá šanca na úspech. Všetko, čo má čo i len jedno slovo abstraktné, ide mimo nich. A je úplne jedno, či tie informácie sú morálne, sociálne, či finančné... . Človek sa denne musí „učiť“ rozprávať „ich“ jazykom.

Posledný týždeň som chodil po rómskych rodinách na návštevu. Sprevádzali ma buď miništranti, alebo ja som sprevádzal terénne asistentky. Niektorých som poznal z DC, iných z kostola, či zo školy. Všetci ma srdečne privítali a ponúkli, čím mohli. Rozhovory a otázky boli v celku jednoduché: o Bohu, o ich viere, o vzťahoch, o práci, o radosti, či bolesti... . Vždy som sa rozlúčil s požehnaním a krížikom na čelo.

Na záver môjho experimentu sme boli v divadle. Cestou domov som dostal darček: koncert priamo v autobuse, škoda že som ich nenahral, asi to bude potrebné znova zopakovať.

Možno áno, možno nie, nespomínam si, či moja mamka, alebo otec mi hovorievali: „ak nebudeš dobrý, dáme ťa cigáňom!“ Nič na tom, všetkým veľmi pekne ďakujem za to, že som mohol mať skúsenosť medzi Rómami. Hlavne Bohu, že ma učil trpezlivosti a jednoduchej modlitbe vďačnosti, sestričkám, že ma prijali, farárovi a kaplánovi, že ma zapojili do pastorácie, jarovnickým ľuďom za ich pohostinnosť a samotným Rómom, ktorí ma srdečne prijali a ťažko sa mi od nich odchádzalo.

Paľikerav.

Martin Halčák SJ