Mária Wardová zažila s rôznymi pápežmi emocionálne, ale aj faktické vzostupy a pády. Sr. Ursula Dirmeier CJ nás zavedie do sveta cirkevnej diplomacie.
Mária Wardová napísala infantke Izabele o svojej prvej audiencii u pápeža 28. decembra 1621 v sprievode belgického veľvyslanca: „V utorok nás vzal k svätému Petrovi, kde sme pokľakli pri nohách Jeho Svätosti.“ Po tom, ako prelát Vives vysvetlil túto žiadosť, Gregor XV. odpovedal: „Boh sa stará o svoju Cirkev v jej potrebách,“ a dodal, že „v týchto oblastiach je potreba obnovy ženského pokolenia veľká.“
Vo februári napísal pápež infantke priaznivý list. V máji však kategoricky odmietol potvrdiť spoločenstvo pokiaľ išlo o oslobodenie od klauzúry. Anglickým pannám aspoň umožnil v Ríme založiť školu pre dievčatá z prostého ľudu.
Inak tomu bolo za jeho nástupcu Urbana VIII., ktorý školu v roku 1625 zatvoril, vyhnal sestry z ich domu a zakázal mať domy v Taliansku. V roku 1628 nasledoval zákaz domov aj severne od Álp, ktorý bol zavedený od roku 1629 a uverejnený v roku 1631. Mária sa podriadila pápežovmu príkazu, ale nikdy neprestala veriť a spolupracovať na uskutočňovaní Božieho poslania. Mníchovský dom sa tak dokázal udržať ako združenie svetských žien, ktoré sa počas tridsaťročnej vojny starali o mnohé siroty a učili chudobné dievčatá. Po smrti Márie Wardovej boli založené ďalšie domy. Vzhľadom na to, že pápež Klement XI. v roku 1703 udelil Inštitútu svätej Márie cirkevné uznanie, rýchlo rástol. A ukázalo sa, čo Mária predvídala vo vzťahu k jednotlivým miestnym biskupom:
„Budú chcieť všetko využiť pre dobro svojej diecézy. Budú chcieť stavať domy na svojom území a mať pod mocenským vplyvom dôležitejšie osoby bez toho, aby sa obracali so záujmom a pozornosťou do diaľky, pretože ich nezaujíma, čo sa deje inde a čo nie je pre nich dôležité.“ A: „Koľko by tak mali formátorov, koľko zakladateľov, ktorých by, vedení rôznymi duchmi, tiež riadili po svojom."
Napriek všetkým týmto pokusom sa niektoré nasledovníčky Márie Wardovej držali myšlienky centrálneho vedenia generálnym predstaveným a obhajovali ju za cenu veľkých obetí. Prvý krok bol urobený v roku 1749, keď pápež Benedikt XIV. uznal úrad generálnej predstavenej, hoci s veľmi obmedzenými právomocami. Otvorili sa dvere, ktorými mohli prejsť nielen Máriine nasledovníčky, ale aj všetky ďalšie založené a rozvíjajúce sa ženské apoštolské rády v modernej dobe.
Pred sto rokmi, v roku 1921, sa westminsterský arcibiskup Francis Bourne vyjadril takto: „Považujem za záväzok vďačnosti, [...] pripomenúť všetkým ženským učiteľským rádom celého sveta, že existencia súčasných kongregácií, venujúcich sa výchove a charitatívnej službe, bola umožnená len vďaka nadprirodzenej predvídavosti, hrdinskej vytrvalosti a utrpeniu Márie Wardovej. Viedla boj až do okamihu zdanlivej porážky, ale potom nasledovalo víťazstvo. Po svojich vlastných zakladateľoch nedlhujú tieto kongregácie vďačnosť nikomu inému ako Márii Wardovej.“
Sr. Ursula Dirmeier CJ
(Fotka: Scéna z tieňohry Gymnázia Passau-Freudenhain, 1985)