Zasvätený život prekvitá v rámci lásky, takej lásky, ktorá vie očariť, zachytáva najhlbšie otázky, vie sa dotknúť prameňov, podnecuje túžbu darovať sa. "Vzniká ako odpoveď lásky Bohu, ktorý sa bezpodmienečne daruje, ako odpoveď na nezištnú lásku, ktorú nemožno vlastniť, iba prijímať," pokračuje list Kontemplujte.
Boh nás poznačil Duchom Svätým, aby sme mohli byť nositeľmi jeho nádhery, obrazu a milosti. Boh vyjadruje ľudskej bytosti svoju zaľúbenosť, vytvára s ňou puto lásky, ktoré vyjadruje uznanie, ale aj vracia krásu. Biblická krása zahŕňa nielen telesnú, ale aj vnútornú krásu. Krása je vo Svätom písme ako "podpis" božskej a ľudskej nezištnosti, ako prvok, ktorý prekonáva samotu, ako skúsenosť jednoty.
Kto verí v Boha, ktorý sa zjavil ako láska v zničenom a ukrižovanom Kristovom tele, vie, že krása je pravda a pravda je krása. Krása pravdy však zahŕňa aj urážku, bolesť až po temné tajomstvo smrti. "Prijímaním bolesti, nie jej ignorovaním, sa môžeme stretnúť s Krásou aj vtedy, keď sú naše slabé oči alebo srdce zranené zlom a neschopné zachytiť jej tajomné a plodné pôsobenie." Cesta, ktorá vedie ku konečnej Kráse, je vtelené Slovo. Ježiš nás vedie k prameňu spásy, priťahuje nás putom lásky. Sme povolaní vydať sa na stretnutie a zotrvať v ňom, kde nám Boh prinavracia našu pôvodnú krásnu totožnosť.
"Cesta krásy si vyžaduje exodus, stiahnutie, zjednocujúce napätie." Krása priťahuje. Dosiahne ju iba ten, kto sa vie "stratiť", kto sa rozhodne vydať sa po vnútornej ceste, ktorá vedie mimo vlastného ja v dynamickej láske. Krása nás povoláva k extáze. Krása vie "vraziť" do človeka, vie ho zraniť a práve tým mu dáva krídla. Keď kráčame po ceste, ktorá nás pripodobňuje Synovi, sme povolaní uvedomiť si možné deformácie pôvodného obrazu, ktorý je v nás. Od nás sa žiada, aby sme urobili svoj pohľad jednoduchým, čistým a prenikavým. Aby sme pestovali postoj trvalého obrátenia. "Ak sa odcudzíme konverzii, odcudzíme sa aj láske."
Povolanie, ktorého sa nám dostalo, je predovšetkým výzvou na úplné obrátenie, zrieknutie sa seba samých a život výlučne pre Pána. Modlitba má svoje miesto medzi našou slabosťou a Duchom Svätým. "Modlitba je vnútorným preporodením: sme si vedomí života, ktorý je v nás prítomný, potichu klíči a rastie." Modliť sa znamená vnímať našu najhlbšiu skutočnosť, bod, v ktorom dosahujeme Boha, kde sa nás Boh dotýka a nanovo tvorí: posvätné miesto stretnutia." "Duša rozprestrie stan a prebýva v Mene, prebýva v láske. Kontempluje. Celá bytosť vstupuje do Boha, je uzdravená, integrovaná vďaka činnosti Svätého Ducha: Láska jej znovu vracia krásu."
Krása je nádherou pravdy, rozkvetom a vykonávaním bytia. Je prejavením skutočnosti života, ktorú každý nosí vo svojom vnútri: toho, čo je pravdivé. Tajomstvo bytia sa predstavuje nášmu vedomiu ako krása, ktorá vzbudzuje údiv, čaro. "Treba sa usilovať o obnovenie úcty ku kráse, prostredníctvom ktorej možno zasiahnuť ľudské srdce tak, aby sa v ňom odzrkadlila pravda a dobro Vzkrieseného," vyzýva pápež František. Sme povolaní k múdrosti srdca, ktorá neoddeľuje Božiu lásku od lásky k iným. "Toto srdce vidí, kde je potreba lásky, a podľa toho koná." Evanjelium nás pozýva nebáť sa riskovať stretnutie s tvárou iného človeka. "Boží Syn nás svojím vtelením pozval na revolúciu jemnosti." Tvár Otca v Synovi je Tvárou milosrdenstva.
Keď sa nenaučíme zastaviť, obdivovať a oceňovať krásu, nie div, že sa každá vec premení na predmet používania a zneužívania. Potrebujeme znovu objaviť deň Zmŕtvychvstalého. Deň daný nám na to, aby sme mohli vychutnávať nádheru a krásu milovanej Prítomnosti.