Keď sú pútnici už nejaký čas na ceste, zažívajú zmenu svojho vnútorného naladenia. O tom nám hovorí náš aktuálny impulz.
Postupom času sa pri putovaní vytvorí určitá rutina. Poznám program, prvú rannú procedúru, čas, keď nastúpi prvá únava. Naučil som sa zaobchádzať sám so sebou a so svojím telom, zvládol som niektoré výzvy. Teraz už viem, čo môžem robiť a na čo si musím dávať pozor. Už si nemusím dokazovať, že nejaký úsek cesty zvládnem.
V tejto fáze môžem prejsť od "povinnosti" k "voľnej jazde". Otvárajú sa predo mnou nové priestory slobody. Vnímam ostatných pútnikov. Môžem ich v pokoji počúvať bez toho, aby som sám stratil tempo. Dovolím si pobudnúť pred mimoriadne krásnou krajinou bez toho, aby ma hnal termín príchodu do cieľa.
To ťažké a namáhavé už nie je bremenom, ale potvrdením, že kráčam po ceste pútnika. Nevybral som si prechádzku, ale svoju vlastnú cestu, ktorá je pre mňa výzvou. To znamená, že nie všetko je jednoduché. Zostáva únava, podráždenosť, možno aj hnev a zlosť. Nič z toho však nespochybňuje cestu. Viem, čo robím. A to mi dáva silu. Nastupuje súdržnosť, spokojnosť a možno aj pocit šťastia a vďačnosti.
Tu je príklad z inej oblasti skúseností, ale stále porovnateľný. Počas môjho pôsobenia vo farnosti sme na konci školského roka organizovali záverečné bohoslužby. Kostolník si už upratal kostol, aby tiež mohol začať prázdniny. A zrazu 150 detí v kostole! Večný problém, ktorý sa opakoval každý rok pred prázdninami. Na vrchole môjho rozčúlenia mi napadla táto myšlienka: ,Väčšina ľudí na svete má v práci kolegov. A väčšina z nich má medzi sebou niekoho, s kým má z času na čas problémy. Z akého dôvodu si, pre pána Jána, myslíš, že musíš mať v práci len príjemných kolegov?ʻ
Problém sa neodstránil, no predsa bol vyriešený.
Sabine Adam CJ
Foto: Christa Huber CJ