Keď na ceste čelíte ťažkostiam, je dôležité mať na pamäti, prečo ste sa na ňu vydali. Dnes sa opäť pozrieme na motiváciu Márie Wardovej a na vplyv jej skúsenosti s Bohom.
Mária Wardová napísala svojmu exercitátorovi v roku 1619 úplné znenie "božskej inštrukcie" z roku 1611: „Vezmi to isté od Spoločnosti. Otec generál to nikdy nedovolí. Choď za ním.“ Prvú vetu už poznáme. Druhú možno interpretovať ako Máriinu vnútornú námietku. Po nej nasleduje žiadosť, aby sa obrátila na generálneho predstaveného. Skrýva sa tu podnet na odvážny nápad osobne obhajovať svoju žiadosť pred pápežom, keď cesta do Ríma bola aj tak nevyhnutná?
Mária Wardová sa na Štedrý večer 1621, ešte pred odchodom do svojej ubytovne, dve hodiny modlila v kostole svätého Petra a v kostole Il Gesù pri hrobe svätého Ignáca, ktorému pripisovala niekoľko odpovedí na modlitby v čase ťažkej choroby. Dňa 30. decembra mala dlhý rozhovor s generálnym predstaveným Mutiom Vitelleschim v susednom dome jezuitov. Dvakrát bol rektorom anglického kolégia v Ríme. Mohol rozhovor prebehnúť v angličtine?
Spočiatku bol rovnako ako jeho predchodca proti založeniu rádu. Keď sa však osobne stretol s Máriou Wardovou, nastal citeľný obrat. Pravdaže, bol viazaný dekrétom č. 56 zo 7. generálnej kongregácie, vydaným v roku 1616, ktorý nanovo zakazoval duchovné vedenie ženských rehoľných komunít jezuitmi a dovoľoval poskytovať im len rovnakú pastoračnú starostlivosť ako ostatným ženám, ktoré prichádzali do jezuitského kostola.
Ako píše Henrieta Petersová, možno predpokladať, „že láskavého človeka mrzelo, že bol do značnej miery viazaný stanovami svojho rádu, a možno ešte oveľa viac starostlivým pozorovaním jezuitov, ktorí boli voči inštitútu odmietaví“ (Mary Wardová. Jej osobnosť a jej inštitút). Napríklad v Neapole, kde bol istý čas provinciálnym predstaveným a dobre poznal svojich spolubratov, občas požiadal o nejakú podporu. Vo svojom dome dal dokonca napísať obhajobu spoločenstva Márie Wardovej, ale ďalej sa nerozšírila.
Pretože jezuiti sa stále delili na dva tábory, na prívržencov spoločenstva žien, ktorí sa niekedy nerozumne miešali do ich záležitostí a spôsobovali im viac škody ako úžitku, a na odporcov, ktorí proti nim bojovali naozaj všetkými prostriedkami (tak to bolo s anglickými jezuitmi v Belgicku, ale aj s otcami v Mníchove), páter Vitelleschi vydal v roku 1627 podrobné pokyny:
Otcovia sa mali zdržať posudzovania založenia tejto spoločnosti; nemali radiť ani odrádzať kandidátky, ktoré chceli vstúpiť; nemali odporúčať sestry na iné miesta; nemali sa miešať do ich záležitostí; nemali im písať listy; nemali sa s nimi príliš často alebo príliš dlho rozprávať. Nesmeli im tiež udeľovať posledné pomazanie, pretože to bolo vyhradené pre farský klérus. Najdôležitejšie však bolo, že generálny predstavený v rozpore s neuveriteľným množstvom zlomyseľných klebiet o sestrách nabádal spolubratov, aby chválili ich spôsob života. Keď sa naskytne príležitosť, mali by o nich hovoriť s úctou „ako o bezúhonných osobách, ktoré sa v živote osvedčili“.
Sr. Ursula Dirmeier CJ