LIST PROVINCIÁLA SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU
K ŠTVORSTÉMU VÝROČIU SVÄTOREČENIA SV. IGNÁCA
Drahí spolubratia, milá ignaciánska rodina,
priatelia sv. Ignáca z Loyoly i našej rehole, Spoločnosti Ježišovej na Slovensku,
sestry a bratia!
V máji 2021 sme si pripomenuli päťsté výročie zranenia sv. Ignáca, ktoré utrpel v boji pri obrane Pamplony a ktorým začalo jeho obrátenie. Roztrieštená noha vtedy Ignáca pripútala na dlhé mesiace na lôžko a doma v Loyole sa našli iba Život Krista a životopisy svätých, aby si pacient ich čítaním krátil čas rekonvalescencie.
Toto duchovné čítanie a predovšetkým Ignácova otvorenosť konfrontovať svoj vlastný život príkladom Krista a svätých viedli k jeho vnútornej premene: z muža oddaného svetským márnostiam, cvičeniu so zbraňou a márnivej túžbe získať si česť sa stal mužom modlitby, učiteľom duchovného života a majstrom duchovných cvičení, a tiež zakladateľom Spoločnosti Ježišovej, rehoľného rádu, ktorého poslaním je obrana a šírenie viery a duchovný pokrok ľudí v kresťanskom živote a náuke.
Výročím zranenia sv. Ignáca sme zároveň vstúpili do Jubilejného roka, ktorý prichádza s pozvaním, aby sme aj my, podobne ako Ignác, dovolili Pánovi, aby spôsobil i naše obrátenie. Aby aj nás dnes, ako vtedy Ignáca, učil vidieť všetky veci novým spôsobom v Kristovi – čo je tiež mottom tohto jubilea.
Vrcholom Jubilejného roka a zároveň príležitosťou, pre ktorú sa na vás obraciam týmto listom, je štvorsté výročie svätorečenia sv. Ignáca, ktoré pripadá na sobotu 12. marca tohto roku: na liturgický čas Veľkého pôstu, ale tiež tragický čas zločineckej invázie ozbrojených síl Ruskej Federácie na územie Ukrajiny. A zatiaľ čo Pôstne obdobie ešte naliehavejšie pripomína pozvanie k nášmu obráteniu, vojna je, žiaľ, krvavou ilustráciou toho, kam až môžu priviesť nezriadené náklonnosti človeka, ktorý obrátenie a sebareflexiu odmieta.
Iste, nie každá nezriadená náklonnosť vedie k medzinárodnému vojnovému konfliktu a stratám na životoch. Avšak v našich rodinách a spoločenstvách sme denne svedkami, že ak chýba ochota k zmene zmýšľania, ľahko sa my sami stávame pôvodcami deštruktívnych konfliktov. Ak chýba ochota dávať, nielen brať, ochota zastať sa dobra a spravodlivosti, nielen vlastnej cti a postavenia, či ochota k pokore a poníženosti, nielen k demonštráciám svojej pýchy (porov. DC 146), bývame i my náchylní k agresii a často tak zraňujeme práve nám najbližších.
To preto si vyprosujeme milosť nášho obrátenia: aby sme sa s Božou pomocou odvrátili od toho, čo je tragické, k tomu, čo je životodarné.
Pripomeňme ešte raz, že obrátenie Ignáca začalo zranením, ktoré utrpel na bojovom poli v dôsledku svojej márnivej túžby po cti. A Boh chcel, že to bolo práve na turíčny pondelok roku 1521, keď vyliatím Ducha Svätého tak milosrdne a milostivo premenil túto tragickú udalosť na Ignácovu šťastnú vinu.
Šťastná vina Adama, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ – budeme spievať na začiatku Veľkonočnej vigílie. Šťastná delová guľa, čo v Pamplone zasiahla Ignáca, a vďaka ktorej nám Boh v Ignácovi napokon daroval veľkého svätca. Totiž, „kde sa rozmnožil hriech, píše sv. Pavol v Liste Rimanom, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).
Ešte je ľudskému oku trochu priskoro, aby vo vojne, ktorú prežívame, dovidelo šťastnú vinu. Predsa však už od prvých chvíľ invázie nepriateľských síl na územie nášho východného suseda sme svedkami toľkého dobra, toľkej ľudskej solidarity a toľkej nezištnej pomoci, ktorú šťastne vyprovokovalo práve toľké zlo a toľká agresia vojny.
Lebo Duch, ako vtedy nad Ignácovým, bdie aj nad každým naším bojovým poľom. Tým na Ukrajine, ale aj tými mnohými, ktoré v rôznych podobách prežívame v našom každodennom živote. Bdie, aby aj viny a zranenia našich dní postupne premieňal na šťastné. Aby to, čo dnes je tragické, postupne premieňal na životodarné. Aby nás, ľudí hriešnych, milosrdne a milostivo postupne premieňal na ľudí svätých.
Aj nám dnes teda pozvanie k svätosti zaznieva, ako vtedy Ignácovi, na bojových poliach nášho života a z utŕžených zranení. Pozvanie k svätosti, ktorá nie je napodobňovaním niekoho alebo niečoho, ale hľadaním našej vlastnej odpovede, tu a teraz, na Kristovo prikázanie lásky a na potreby jeho maličkých. A „lásku, ako nás učí sv. Ignác, treba viac vkladať do skutkov než do slov“ (DC 230).
„Svätosť nie je nič iné, než naplno žitá láska“ (Gaudete et exsultate, 21). Svätosť je naše všemožne angažované úsilie, aby plačúci boli potešení a hladní a smädní nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo, a tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi (Mt 5, 3-12).
Evanjelium dnešnej Druhej pôstnej nedele rozpráva o Ježišovom premenení na vrchu. Prefácia svätej omše túto udalosť vysvetľuje takto: Kristus „predpovedal svoju smrť učeníkom a na svätom vrchu im zjavil svoju slávu, aby pochopili, že cez utrpenie sa prichádza k slávnemu vzkrieseniu“. Hľa, tajomstvo našej viery, že cez utrpenie sa prichádza k slávnemu vzkrieseniu.
Boh nás skutočne učí vidieť veci novým spôsobom v Kristovi. Aj pred našimi očami sa dnes v evanjeliu premieňa a zjavuje svoju slávu, aby sme uprostred útrpnej a smrtonosnej vojny s nádejou uverili, že on smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval. Táto viera nás lieči z paralyzujúcej beznádeje: nielen zoči-voči vojnovým hrôzam, ale aj temnote našej vlastnej hriešnosti a slabosti. A pohýna nás k službe a skutkom dobročinnej lásky, čím sa náš život stáva odzrkadlením Kristovho príkladu. Čím sa i my postupne stávame svätými.
S Ignácom boli pred štyristo rokmi svätorečení aj František Xaverský, Filip Neri, Tereza Avilská a Izidor z Madridu. A ani my sa svätými napokon nestávame sami, ale v spoločenstve s druhými a vďaka spoločenstvu s nimi. Pre spoločenstvo sme boli stvorení a pre spoločenstvo sme tiež boli Kristovou veľkonočnou obetou vykúpení: pre spoločenstvo svätých.
Sestry a bratia, srdečne vás pozývam k spoločnej vďačnej oslave Boha za dielo, ktorým sa oslávil v živote sv. Ignáca, a rovnako srdečne pozývam aj k otvorenosti a disponovanosti, aby sa dobrý Boh mohol podobne osláviť aj v živote každého jedného z nás!
Svätý Ignác, oroduj za nás!
V Bratislave 12. marca 2022
P. Jozef Šofranko, SJ
provinciál