Samozrejme, Mária Wardová musela prejsť Alpy, aby sa dostala do Ríma, pretože si nemohla dovoliť drahú námornú cestu. Miláno poznáme len ako miesto druhého dňa odpočinku. Medzi Nancy a týmto mestom je niekoľko možností prechodu cez Alpy. Keďže v liste infantke chválila svoje cestovné doklady ako veľmi užitočné a šetriace náklady, môžeme predpokladať, že trasa viedla cez krajiny spriatelené so Španielskom. Tomu najlepšie zodpovedá Col du Mont Cenis.
Podľa doslovnej vety kardinála Bellarmína z roku 1620 sa však cez Alpy nedostalo niečo iné, a to prísna klauzúra katolíckych ženských komunít všetkého druhu.
Už v 6. storočí existovali vo franskej a saskej oblasti kanonisky, ktoré žili v kláštore pod vedením opátky bez zloženia rehoľných sľubov. Venovali sa ošetrovaniu chorých, poskytovali prístrešie pútnikom a vzdelávali dievčatá.
Od konca 12. storočia, najmä v Holandsku a Nemecku, žili beguínky, ženy, ktoré sa nechceli vydať alebo vstúpiť do kláštora. Bývali samy, vo dvojiciach, vo svojich rodinách alebo v beguínach. Zaviazali sa k čistote a poslušnosti voči predstavenej a viedli jednoduchý život.
Spolu s rehoľnými rádmi a hnutiami chudoby sa v 13. storočí objavili terciárky, ženy tretieho rádu františkánskej alebo dominikánskej tradície, ktoré kombinovali tri jednoduché sľuby s činnosťami, ako je ošetrovanie chorých.
V súvislosti s Devotio moderna existovali od 14. storočia Sestry spoločného života. Neskladali sľuby, ale mali spoločný majetok, žili v čistote a poslušnosti voči predstavenej a rozvíjali remeselnú činnosť.
Žiadne z týchto hnutí nábožensky angažovaných kresťanských žien žijúcich spolu nezískalo schválenie Ríma. Skôr sa ich pokúšali, viac či menej úspešne, premeniť na klauzurované rehoľné komunity alebo ich, ako napríklad Beguínov, úplne zakázať.
Vráťme sa k Márii Wardovej: Ako "apoštolská rehoľa" bez klauzúry chcela byť činná vo výchove dievčat, spolupracovať v pastorácii, starať sa o chudobných atď., a to s rehoľnými sľubmi, no predsa v priamom kontakte s ľuďmi, ako to zobrazil umelec Matthäus Bayer.