Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“
Lk 24, 35-48
IMPULZ NA MODLITBU
- Prípravu na modlitbu začnem príchodom na zvyčajné miesto a uvedomím si, že sa chcem stretnúť so svojím Bohom a Pánom, ktorý ma čaká s láskavou pozornosťou. Stíšim sa a vytvorím si priestor vonkajšieho i vnútorného ticha, nakoľko sa mi to dá.
- Poprosím Svätého Ducha, nech ma sprevádza a otvára mi Písmo, aby ma všetko počas modlitby viedlo k hlbšiemu poznaniu, väčšej láske a vernejšiemu nasledovaniu Pána.
- Prosbu o milosť môžem vyjadriť nasledujúcimi slovami: „Pane Ježišu, otvor nám Písma; daj, nech naše srdce horí, keď k nám hovoríš.“
- Pomaly si čítam text evanjelia, môžem aj nahlas. Nechám si čas, aby slovo niečo vo mne spôsobilo. Vnímam, ktoré slovo, veta, obraz sa prihovára môjmu srdcu. Zostanem s ním.
- Predstavím si udalosť, o ktorej som čítal: Dívam sa na postavy, počúvam, o čom hovoria. Môžem sa identifikovať s niektorým z učeníkov, vnímam ich strach, zmätok, preľaknutie. V tom sa v miestnosti objaví Ježiš. V spomienkach si vybavím tie situácie, keď som sa cítil ako oni. Pozvem Ježiša a dovolím mu, aby on vstúpil do tých chvíľ a vyslovil: „Pokoj tebe/vám.“ Zostanem chvíľu s ním v tichu.
- Možno budem potrebovať tieto slová počuť opakovane a napriek všetkému i vo mne zostanú pocity pochybnosti a nemožnosti uveriť. Ježiš sa nevzdáva a ukazuje mi svoje oslávené rany a počujem pozvanie: „Dotkni sa ma a presvedč sa!“ Nájdem v sebe odvahu urobiť tento krok. K čomu sa cítim byť pozvaný? Dovolím Pánovi, aby ma tento dotyk zasiahol, aby som neutekal od jeho lásky. Akú odpoveď mu dám? Čo by som mu chcel povedať? O čom sa s ním chcem porozprávať?
- Modlitbu ukončím poďakovaním za obdarovanie, ktorého sa mi dostalo, a za milosť jeho obetujúcej sa lásky a neustálej prítomnosti alebo modlitbou Otče náš.