V lete, na jeseň a v zime roku 1521 ležal Ignác po ťažkom zranení na nemocničnom lôžku v dome svojich rodičov v španielskej Loyole. Začalo sa pre neho dlhé hľadanie cieľa jeho ďalšieho života.
Takmer presne o deväťdesiat rokov neskôr, na jeseň roku 1611, sa Mária Wardová zotavovala z choroby ohrozujúcej jej život. V tej chvíli sa pre ňu skončilo dlhé hľadanie cieľa jej života. Vnútorne si uvedomila a získala istotu, kam má so svojou malou komunitou žien v belgickom Saint-Omer smerovať: „Vezmi to isté od Spoločnosti", teda rehoľné Konštitúcie jezuitov.
Nápis na 24. obrázku jej maľovaného života si obsah tohto poznania nechal pre seba z dôvodu cirkevnej cenzúry.
Uvádza sa však, že jej to dalo takú istotu („svetlo, útechu a silu“), že už nikdy nemohla chcieť vo svojom živote nič iné.
Neslýchane nové
Dnes už nie je ľahké vidieť výnimočnosť tejto myšlienky. Ale pred štyristo desiatimi rokmi bol takmer celý katolícky svet presvedčený, že ženy môžu žiť len dvoma spôsobmi: vydať sa a živiť manžela a rodinu, alebo žiť a modliť sa v kláštore mníšok.
V jej dobe, v 16. a 17. storočí, bola Ignácova spiritualita veľmi populárna medzi ženami. Pozvanie živo si pripomenúť udalosti z evanjelií, preniesť vlastný život do modlitby a viesť dôverný dialóg s Bohom prijali s nadšením.
Myšlienku založiť ženské spoločenstvo paralelne s jezuitmi však okrem Márie Wardovej realizovala, pokiaľ vieme, len jedna žena: Anne de Xainctonge v Dole v Burgundsku. V roku 1606 dostala povolenie založiť „Compagnie svätej Uršule“, v ktorej sa kombinovala Uršulínska regula s prvkami jezuitských Konštitúcií. Komunita však bola obmedzená na príslušnú diecézu.
Sám Ignác, ktorý mal rád, keď ho v jeho pastoračnej práci podporovali ženy, odmietol založiť ženskú vetvu svojho rádu. Jezuitov by nemala obmedzovať ani ich flexibilita v starostlivosti o ženské komunity. Mária Wardová to vedela a nechcela, aby to bolo inak. Jej rád mal byť nezávislý od jezuitov a nepodliehať miestnym biskupom, ale – rovnako ako jezuitský rád – podliehať len pápežovi.
Nezmeniteľné bolo pre ňu aj pomenovanie jej inštitútu: „Čo sa týka mena, zažila som dvakrát v rôznych rokoch takým zvláštnym spôsobom, ako tieto ostatné veci, o ktorých som hovorila, že to pomenovanie musí byť Ježiš." – Toto poslanie sa naplnilo 30. januára 2004, keď inštitút mohol prijať meno „Congregatio Jesu“.