Spoločníčky Mary Ward

"Všetko, čo si možno želať od jednej sestry, od priateľky, od podriadenej." Mary Ward

Barbara bola o 7 rokov mladšia od Mary, ktorá opustila rodný Mulwith, keď mala Barbara sotva tri roky, takže súrodenci sa počas svojho detstva videli pomerne málo. Ale v roku 1609 nasledovala Mary do už spomínaného St. Omeru.

Od počiatku svojho rehoľného života Barbara sa cítila byť priťahovaná ku kontemplatívnemu životu. Ale „stále bola pripravená vziať na seba aj najväčšie námahy. Považovala sa za šťastnú, keď sa jej naskytla príležitosť pomáha svojim milovaným sestrám, slúžiť im a v nich sa páčiť Pánovi. Z lásky k nemu nerobila nijaký rozdiel medzi aktívnym a kontemplatívnym životom, ale spájala obe formy a tak nám ukázala cestu, ktorou máme ísť.“

Na jeseň v roku 1621 sprevádzala Mary Ward spolu s ďalšími spoločníčkami - Winefrid Wigmore, Mary Poyntz a Margaret Horde na tisícpäťsto míľovej ceste pešo do Ríma. Margaret Horde o Barbare napísala: „Keby bola vedela, že ihneď po príchode do Ríma zomrie, nemohla by sa pripraviť lepšie. Keď sme boli vyčerpané, povzbudzovala nás; keď sme sa cítili choré, posluhovala nám; keď sme boli bez odvahy, vymyslela si útechu; keď sme boli melancholické, mala vždy naporúdzi nejaký žart preniknutý čnosťou, aby nás zasa obveselila.“

A skutočne v Ríme žila iba trinásť mesiacov, šesť mesiacov bola relatívne zdravá, sedem prežila v ťažkej chorobe. V júni 1622 sa prejavila u viacerých členiek v komunite choroba, ktorú najskôr považovali za horúčkovitý stav; u Barbary sa horúčky striedali. V istej fáze zlepšenia ju poslali do Torre dei Specchi k iným sestrám, aby zmenila prostredie a učila sa po taliansky. Počas týchto troch týždňov neustále strácala sily a cítila sa veľmi zle, ale „správala sa tak povzbudivo, že niektoré sestry z konventu vraveli, že ľutujú, že sme neprišli do Ríma skôr, lebo by ináč boli istotne vstúpili k nám.“ Skúšali všetky lieky, dokonca aj krátky pobyt na vidieku - „urobili sme chudobnú zmenu a zostali sme pokiaľ sme mali prostriedky (peniaze)“ - ale bola zo dňa na deň slabšia. V Il Gesú, v Torre dei Specchi a v iných rehoľných domoch v Ríme sa neustále modlili. Včasráno 25. januára 1623 „odovzdala svoju dušu v takom veľkom pokoji, ako by bola išla iba na odpočinok“. Bola pochovaná v kostole anglického kolégia v Ríme.

"Mala neobyčajnú horlivosť za slávu Božiu a spásu duší." (Nekrológ)

Bola z rodiny Rookwood von Coldham Hall in Suffolk. Jej rodičia „boli veľmi čnostní a kvôli viere veľmi veľa trpeli, či už platením pokút, stratou majetku a aj inými bremenami. Ale ich dom bol vždy otvorený pre kňazov a miestom, kde sa dostalo mnohým katolíkom veľkej útechy.“ Jej brat Ambrosius bol popravený pre účasť na „prachovom sprisahaní“. Návšteva Mary Ward v Coldham Halle 1609 je zobrazená na 17. obraze Maľovaného života. Vtedy sa aj Susanne rozhodla, že s ňou odíde do St. Omeru.

R. 1614 pracovalo v Anglicku 6 členiek novovzniknutého spoločenstva. Susanne bola vymenovaná za predstavenú. So sestrami prenikali do každej vrstvy obyvateľov Anglicka. Povzbudzovali malomyseľných, učili nevzdelaných, pripravovali na prijatie sviatostí, navštevovali väzňov, najme kňazov a prinášali im jedlo. Tu získala Susanna povesť „hrdinky“. Komunita sa musela veľakrát presúvať z miesta na miesto kvôli bezpečnosti – boli v neustálom pohybe. „Často bola v nebezpečenstve života pre katolícku vieru, ku ktorej priviedla veľký počet duší. Mnohých povzbudzovala a posilňovala vo viere. Pre svoju vieru bola päťkrát vo väzení. Tam povzbudzovala a získavala iných uväznených duchovnými a aj pozemskými prostriedkami.“ Väzenie v tej dobe znamenalo aj tmavú dieru plnú myší, potkanov a inej hávede.

R. 1621 bola povolaná do Luttychu, 1622 do Ríma. Pretože „vedela dobre a rýchlo písať“, čo bolo v tom období vysoké vzdelanie pre ženu, stala sa sekretárkou a asistentkou Mary Ward. R. 1623 sa stala predstavenou nového domu v Neapole, odkiaľ dokázala napriek extrémnej chudobe poslať nejaké peniaze aj do Ríma. Tu 25. mája 1624 „po tom, ako prežila veľmi svätý život v tomto meste a zanechala veľký príklad svätosti a múdrosti, blažene usnula v Pánovi.“ Mala 41 rokov. Bližšie okolnosti jej smrti nie sú známe.

"Ukázala sa byť hodnou pre svoju úžasnú múdrosť."

Bola najstaršou zo skupiny (mala 28 rokov), keď odišla s Mary Ward do St. Omeru. Bola v príbuzenskom vzťahu s rodinou Ward, sesternicou Rookwoodovcov a rodiny Babthorpe. Zostala v St. Omere do roku 1614, kedy odcestovala do Anglicka, aby bola pri zomierajúcom otcovi. Potom pravdepodobne strávila určitý čas so Susannou Rookwood v anglickej misii, lebo sa rozprávalo, že „vládala niesť bremeno a páľavu dňa a temné vyhliadky na horizonte s neotrasiteľnou odvahou a vytrvalosťou“.

V roku 1623 bola poslaná do domu v talianskom Neapole, kde bola „veľmi užitočná“, bola zodpovedná za deti v škole, neskôr za praktické vedenie domu. Keď náhle zomrela v máji 1624 Susanne Rookwood, stala sa veľkou pomocou pre zastupujúcu predstavenú Winefrid Wigmore a „ukázala sa byť hodnou pre svoju úžasnú múdrosť“. R. 1629 vážne ochorela a Mary Ward ju dala previezť do Mníchova. Obstarala na cestu nosidlá a poslala s ňou jednu sestru a jedného sluhu. Niekto sa vyjadril, že je to príliš nákladné. „Čože? Chceš, aby sme sa zdráhali pred výdavkami kvôli tej, ktorá sa predtým nikdy nezdráhala postaviť do služby Ježiša Krista celý svoj život?“, odpovedala Mary Ward. Joanna zomrela 23. februára 1630 a bola pochovaná v krížovej chodbe františkánskeho kostola. Bola verná a horlivá, slúžila tomuto začínajúcemu dielu s tichou oddanosťou.

„Zostala neotrasená vo všetkých protivenstvách Inštitútu, ako skala, ktorá stojí v rozbúrenom mori.“

Je menej známou spoločníčkou Mary Ward. Píše sa o nej charakteristika, že bola veľmi odvážna a cnostná žena s nevšednými zásluhami, v konfliktoch pokojná a vecná. Mala neochvejnú odvahu čeliť hladu, smädu a núdzi.

Pravdepodobne bola jednou zo štyroch spoločníčok, ktoré šli s Mary Ward do rodného Anglicka v r. 1614. Určite bola predstavenou jedného zo štyroch domov vo Flandersku, keď bola vyhlásená r. 1631 zrušovacia bula a sestry dostali štyridsať dní na odcestovanie. V tých časoch jej múdrosť a odvaha povzbudzovali sestry v ťažkostiach. Odcestovala do Mníchova, potom do Ríma, v r. 1637 znova sprevádzala Mary Ward do Anglicka. Bola s ňou v Londýne v St. Martin´s Lane, neskôr v Hutton Rudby, Heworthe a v Yorku. Po smrti Mary Ward patrila k skupine, ktorá odišla do Paríža, kde zomrela 29. apríla 1655.

"...voči všetkým taká milá a dobrá, že pod jej láskavým vedením to priťahovalo všetky srdcia k Bohu."

Spoznala Mary Ward ako osemročné dievča, keď prišla Mary do Babthorpe Hall, aby tam bývala. R. 1608 vstúpila ku benediktínkam v Bruseli, kde bola veľmi šťastná. Ochorela však na hrdlo, čo ju zneschopnilo pre chórové modlitby vlastné reholi benediktínok. Keď sa potom dopočula o nových plánoch Mary Ward, prišla k nej do St. Omeru. Bola veľmi bystrá, dôveryhodná, mala riadiace schopnosti a bola vždy tam, kde bolo treba zastupovať Mary Ward v jej neprítomnosti. Osobitne sa niekoľkokrát o nej zmieňujú, že svoje dary používala nie preto, aby upútala pozornosť na seba, ale aby viedla všetkých k Bohu.

V r. 1612, nemajúc ešte ani dvadsať rokov, sa stala predstavenou a novicmajsterkou. R. 1616 sprevádzala novicky do Luttychu. Keď odišla Mary Ward r. 1621 do Ríma, zostala tam ako provinciálna predstavená, zodpovedná za St. Omer, oba domy v Luttychu, Kolíne a Trieri, až kým nebola povolaná na jar r. 1627 do Mníchova. V ďalšom období sprevádzala Mary Ward do Viedne a Bratislavy, kde bola ustanovená za predstavenú. V júli 1628 napísala: „Náš dom sa práve dokončieva, t.j. pokrýva, lebo celá horná časť bola strhnutá, prekladali sa hrady, ale ešte neboli pokryté ... Čo sa týka škôl, Jeho Eminencia povedala - a vieme to zo skúsenosti - že v prvých mesiacoch musíme mať trpezlivosť.“

R. 1631 zanechala Bratislavu a šla do Mníchova, aby pomáhala Mary Ward. Zostala tam počas švédskej invázie a neskôr dostala povolenie k znovuotvoreniu dennej školy. R. 1636 jej písala Mary Ward: „Nech Ježiš chráni, aby si nechala platiť deti, ktoré vyučuješ, čo i len jeden fenig za okná, drevo alebo niečo iné. Pre lásku Božiu - keď konáš toto dielo lásky, konaj ho ako ty sama, nie ako nejaká trhovníčka...!“

Keď mala Mary Ward r. 1637 v úmysle vrátiť sa do Anglicka, povolala Barbaru do Ríma a prenechala jej starostlivosť o tamojší dom. R. 1645, po smrti Mary Ward, sa stala generálnou predstavenou až do svojej smrti r. 1653.

Pred svojou smrťou napísala modlitbu:

Moja najdrahšia a blahoslavená matka, matka Mary Ward, obraciam sa teraz s úprimnou a detinskou dôverou na tvoj materinský a láskyplný príhovor, s väčšou dôverou ako inokedy, lebo sa zdá, že nadišiel čas, kedy klope na dvere smrť. Preto sa k tebe utiekam, prihováraj sa za mňa, aby som si nepriala nič iné a netúžila po ničom inom, ako čo chce Boh...“

„Raz sa hovorilo, že ...(je tou), ktorú najviac Mary Ward milovala zo všetkých siedmich, ktoré s ňou r. 1609 cestovali do St. Omeru“

Winefrid sa narodila v tom istom roku ako Mary Ward. Už tým prirodzene zapadá do obrazu blízkej priateľky a sekretárky. Niekedy používala pseudonym „Winefrid Campion“, aby sa vyhla odhaleniu. Bola vysoko inteligentná žena. Mala jasnú hlavu, ovládala písmom i rečou päť jazykov, dokázala získať nadhľad aj pri spletitých ťažkých otázkach. Jej úsudok bol vyrovnaný a múdry. Bola nanajvýš diskrétna a na ostatných pôsobila zvláštnym vyžarovaním. Jej dary viac tkveli v schopnosti privádzať ľudí k Bohu a formovať ich v duchovnom živote, ako v jej súcosti pre vonkajšie vedúce úlohy. Zdá sa, že mala zvláštny dar modlitby, pretože svedectvá hovoria, že ju videli dlhé hodiny tráviť v modlitbe. Nerada bola predstavenou, ale často bola novicmajsterkou. „Nebolo podujatia, či práce, na ktorej by sa nebola zúčastňovala, lebo mala podiel na mnohorakých námahách a starostiach Mary Ward.“

Od r. 1614 do 1623 sprevádzala Mary Ward ako spoločníčka, sekretárka a ošetrovateľka na rozličných cestách po Anglicku, Kolíne, Trieri a Ríme. V r. 1623 s ňou cestovala do Neapola, kde bola prokurátorkou, novicmajsterkou a po náhlej smrti Susanne Rookwood aj zastupujúcou predstavenou. Zostala v Neapole, kým ju koncom roku 1627 nepovolala Mary Ward do Mníchova s úmyslom, aby ju urobila predstavenou plánovaného domu v Prahe. Zámer sa nedal zrealizovať a Winefrid zostala v Mníchove do začiatku r. 1629. Potom sprevádzala veľmi chorú Mary Ward do Ríma, ktorá sa chcela opäť pokúsiť dosiahnuť u pápeža schválenie spôsobu života novovznikajúceho rehoľného spoločenstva. Po troch mesiacoch jej bolo jasné, že v Ríme sa viac dosiahnuť nedá a vrátila sa naspäť do Mníchova.

Vo februári 1631 boli obe uväznené: Mary v angerskom kláštore v Mníchove a Winefrid v Luttychu. Keď ich obe prepustili, boli spolu až do smrti Mary v Anglicku. Jedným z jej posledných skutkov milujúcej služby bola cesta pešo z Yorku do Londýna, aby tam zaniesla a prevzala listy. Musela prechádzať popri dvoch bojujúcich armádach, bola už zima a premkýnal ju strach, že sa nestihne včas vrátiť pred smrťou Mary Ward. O týždeň neskôr Mary Ward zomrela.

Spoločníčky zostali ešte päť rokov v Heworthe. Od r. 1649 (keď bol popravený kráľ Karol I. a nastolený puritánsky Commonwealth) sa stal život pre katolíkov znovu ťažkým. V sestrách sa zrodila myšlienka presťahovať sa do Paríža a tam otvoriť nejakú školu pre anglické dievčatá. V r. 1650 sa vydali na cestu do Paríža; Winefrid sa stala vedúcou internátnej školy a neskôr aj novicmajsterkou, keď začali žiadať o prijatie nové členky. Po siedmich rokoch tejto služby zomrela v pokoji vo veku 72 rokov a bola pochovaná na cintoríne bernardíniek.

„To je tá, cez ktorej vedenie ma chce Boh zachrániť!“(Slová Mary Poyntz, keď po prvý raz videla Mary Ward.)

Mary Poyntz, sesternica Winefrid Wigmore, bola najmladšou z tých, ktoré pricestovali s Mary Ward do St. Omeru. Po stretnutiach s Mary Ward sa rozhodla ostať v jej blízkosti a preto odmietla ponuku na sobáš od veľmi vysoko postaveného gentlemana. Požiadal ju aspoň o jej portrét. Po naliehaní mu darovala veľmi zvláštny obraz, na ktorom je jej tvár rozdelená priečne na dve polovice. Jedna polovica je kópiou jej krásy a na druhej je zobrazená ako mŕtvola v rozklade. Obraz bol pre gentlemana tak výrečný, že prehodnotil svoj život a aj on sa rozhodol pre duchovné povolanie. Podľa obrazu si môžeme zrekonštruovať jej krásu: mala veľké čierne oči s jemným obočím, vysoké čelo a husté čierne vlasy, ktoré jej padali na ramená. O jej charaktere vieme povedať, že bola uzavretým človekom, veľmi zodpovedná a z čností jej bola najmilšia chudoba.

Mary Poyntz bola medzi tými spoločníčkami, ktoré r. 1621 prišli do Ríma. Tam vyučovala v škole. V novembri 1626 sa vydali ona s Mary Ward a Elisabeth Cotton na cestu, ktorá mala viesť do Anglicka, ale nakoniec skončila v Mníchove, kde bol založený dom Paradaiser. Stala sa tam prvou predstavenou, zatiaľčo Mary Ward odcestovala do Viedne, neskôr do Bratislavy a Prahy. Tento úrad bol pre ňu ťažkým bremenom, pretože práve v Mníchove bola Mary Ward 7. februára 1631 uväznená. Mary Poyntz musela informovať štyridsať členiek domu, potom napísať ostatným domom a zorganizovať opatrnú komunikáciu s uväznenou. V Anglicku vyrastala v čase prenasledovania, a preto vedela o písaní listov citrónovou šťavou. Písmo sa stáva viditeľným až po ohriatí listu. Postarala sa, aby v potravinovom košíku, ktorý smeli prinášať do angerského kláštora, boli vždy aj citróny. Od Mary Ward prichádzali pokyny a povzbudenia. 15. apríla bolo doručené nariadenie prepustiť Mary Ward.

Keď v auguste 1632 opustila Mary Ward Mníchov, aby šla za pápežom do Ríma, zostala Mary Poyntz zodpovedná za dom Paradaiser. Krajina bola zasiahnutá trpkou biedou, tridsaťročnou vojnou a hordy Gustava Adolfsa postupovali na Mníchov. Mnoho rehoľníkov utieklo, uršulínky v Hall ponúkli Mary Poyntz a jej spoločenstvu pohostinnosť. Mala však obavy, že by tak navždy mohli stratiť Paradaiser, a preto sa rozhodla zostať v Mníchove. Jej najväčšou oporou bola Anna Rörlin, nemecká sestra, ktorá mohla vychádzať von a žobrať pre sestry. V nasledujúcom roku Mary Ward povolala Mary Poyntz do Ríma. Koncom septembra 1633 opustila Mníchov a 29. októbra dorazila do Ríma, aby tam prevzala zodpovednosť za iné spoločenstvo. Pod jej vedením sa rímsky dom pri Santa Maria Maggiore stal známym ekumenickým miestom, čo budilo nespokojnosť u neprajníkov aj obžaloby u pápeža. Pápež sa vtedy vyjadril, že je tomu veľmi rád, lebo sú to ľudia „nesporne veľmi dobrí alebo sa takými stanú, ak budú jej dom pravidelne navštevovať“.

Najväčšou starosťou aj pre Mary Poyntz bolo zdravie Mary Ward, ktoré sa koncom roku 1635 stále viac a viac zhoršovalo. V septembri 1637 sa s ňou a spolu s Winefrid Wigmore vydala na cestu do Anglicka. Za rímsku komunitu zostala zodpovedná Barbara Babthorpe.

Počas všetkých udalostí až do smrti Mary Ward bola Mary Poyntz „miestnou predstavenou“ skupiny a zostala ňou počas ďalších piatich rokov v Heworthe a v prvých rokoch v Paríži. Začiatkom roku 1654 bola zvolená za tretiu generálnu predstavenú rehole. Hoci dom v Ríme zostal materským domom, odkiaľ bola rehoľa riadená najvyššou predstavenou, Mary Poyntz strávila väčšinu času v Nemecku. Zomrela v rozkvitajúcom Augsburgu 30. septembra 1667.