Stalo sa to 14. marca 1628 – do Bratislavy prišla osobne Mária Wardová, spolu s Máriou Babthorpovou a s ďalšími tromi spoločníčkami. Boli to Talianka Ursula Maggiori, Nemka Veronika von Maxlrein a ďalšia Nemka alebo Holanďanka, ktorej meno nepoznáme. Mali sa tu usadiť a otvoriť školu pre dievčatá, ako ich o to požiadal ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány, prímas uhorský, sídliaci v tom čase v Trnave.

Ako sa žilo v Bratislave v 17. storočí

Bratislava bola v tom čase vlastne hlavným mestom slobodnej časti Uhorska. Situácia uhorskej krajiny bola totiž tragická, jej južnú a centrálnu časť už takmer 100 rokov okupovali osmanskí Turci. V časti ovládnutej Turkami postupne prestala fungovať cirkevná organizácia. Turci síce nenútili podrobené obyvateľstvo prechádzať na moslimskú vieru, ale biskupi, spojenci tradične katolíckych Habsburgovcov, boli nútení opustiť svoje sídla. Farnosti ostávali osamotené. Rodiny vyššej šľachty spolu s cirkevnou hierarchiou sa uchýlili do severných častí Uhorska, na územie dnešného Slovenska. Došlo k hlbokej a všeobecnej dezorganizácii, z ktorej úspešne ťažili protestantskí kazatelia. Mimoriadne rýchlo sa šírilo Lutherovo a Kalvínovo učenie. V prostredí vysokej šľachty šíreniu protestantizmu napomáhala aj ich protihabsburská orientácia, posilňovaná zo Sedmohradského kniežatstva spojenca tureckého sultána. Reformácia sa šírila a zakorenila aj v mestách medzi mešťanmi, ktorí boli zvlášť otvorení pre všetko nové, orientovali sa na nemecké územia, veď jadro mnohých mestských komunít tvorili práve nemeckí kolonisti.

Situácia kráľovstva sa charakteristicky odrážala na živote v Bratislave, vtedajšom Prešporku. V tomto meste sa usadili veľmoži, ktorých dedičné statky sa nachádzali na území zabranom Turkami. V rukách Turkov bol aj Ostrihom, sídlo uhorského prímasa. Arcibiskup so svojím celým aparátom sa presídlil do Trnavy (50 km severne od Bratislavy), kde ostrihomská kapitula vlastnila nehnuteľnosti. Aby nezostal mimo politického diania v krajine, udržiaval si dom aj v Bratislave, tzv. letné sídlo. K významu mesta prispel aj z času na čas zasadajúci uhorský snem a mimoriadnou pompéznosťou usporiadané korunovácie uhorských kráľov a kráľovských manželiek.

V meste mala rozhodujúce slovo samospráva – mestská rada pozostávajúca z 13-tich konšelov, ktorí boli zvolení z radu mešťanov. V rokoch, keď spoločníčky Márie Wardovej prišli do Bratislavy, mestská rada pozostávala zo 6 protestantov a 7 katolíkov. Tesne predtým však situácia bola ešte nepriaznivejšia. Nielen mestská rada, ale aj delegáti uhorského snemu, ako aj prevažná časť veľmožských rodín, sa hlásili k Lutherovmu alebo Kalvínovmu učeniu.

Charizma pastiera Pázmány

V priebehu niekoľkých rokov však nastal zásadný obrat v prospech Katolíckej cirkvi. Vo veľkej miere sa o túto zmenu zaslúžil arcibiskup Peter Pázmány. Bol opravdivým duchovným pastierom. Do prijatia arcibiskupskej hodnosti v roku 1616 bol členom Spoločnosti Ježišovej. V pastoračnej činnosti si zakladal na priateľskom, osobnom dialógu a touto metódou prinavrátil vyše 30 vplyvných veľmožských rodín do lona Katolíckej cirkvi. V dobe, keď platila zásada „koho panstvo, toho náboženstvo“, to malo za následok premeny väčšej časti územia dnešného Slovenska. Jeho súčasníci hovorievali o ňom, že sa narodil v protestantskej krajine, ale zomrel v katolíckej. Namáhal sa o katolícku vieru písaním listov, tlačením kázní a spisov vyvracajúcich bludy, výchovou kňazov založením seminára v Trnave a vo Viedni (Pazmaneum), vzdelávaním mládeže, zakladaním gymnázií a neskôr aj univerzity.

Bol hlboko presvedčený o dôležitosti mravnej a  vzdelanostnej úrovne žien v rodinách, a preto k šíreniu ducha katolíckej viery považoval za nevyhnutne potrebné založenie školy pre dievčatá. Pre uskutočnenie tejto úlohy si vyhliadol spoločenstvo anglických panien, ktoré práve v tom čase začali svoju činnosť vo Viedni. Riadili sa konštitúciami Spoločnosti Ježišovej, čo mu bolo blízke. Výhodou bolo, že neboli viazané klauzúrou, vďaka čomu mohli bezprostrednejšie nadväzovať kontakt s dievčatami a prekonávať vplyv evanjelických škôl, ktoré okrem chlapcov navštevovali aj dievčatá. S Máriou Wardovou, zakladateľkou, sa arcibiskup Peter Pázmány zoznámil pravdepodobne prostredníctvom grófky Márie Pálffyovej, rodenej Fuggerovej, manželky Mikuláša Pálffyho župana Bratislavskej stolice. Grófka Máriu Wardovú poznala dávnejšie a bola jej aj neskôr nápomocná pri zariaďovaní sa sestier v Bratislave. Podporila ich aj finančne, 400 toliarmi, ako o tom svedčí aj záznam v rodinnom archíve na Červenom Kameni. Nakoľko činnosť spoločenstva anglických panien nebola ešte cirkevne schválená, považoval arcibiskup za potrebné informovať sa o nich. Nuncius Carlo Carafa na otázku arcibiskupa vo svojej odpovedi z 2. februára 1628 oznamuje, že Angličanky majú príkladný spôsob života, ale pápežské potvrdenie ich spoločenstvo ešte nezískalo. Pázmány hneď začiatkom roka 1628 sa pustil do príprav spojených s umiestnením sestier v meste.

Starosti s budovou pre sestry a školu

György Zerdahely testamentom ustanovil arcibiskupa za direktora svojho domu na Pfaffengasse (Kapitulská ulica) s prianím, aby ho použil v prospech chudobných. Arcibiskup mal preto v úmysle dať práve tento dom anglickým pannám k dispozícii, aby tam otvorili školu pre dievčatá. Narazil však na odpor protestantskej mestskej rady, ktorá nebola ochotná pripustiť, aby meštiansky obytný dom bol zmenený na cirkevnú inštitúciu. Radní páni trvali na tom, aby dom naďalej obýval nemecký učiteľ (Schulmeister). Rada prehlásila, že nie je proti tomu, aby bola zriadená škola pre katolícke dievčatá, ale mesto nemá na tento účel priestory. Nakoniec vďaka diplomatickým schopnostiam arcibiskupa Pázmánya došlo k dohode, v ktorej arcibiskup môže slobodne určiť spôsob využitia Zerdahelyho domu a že mesto nemá právo do toho zasahovať. Napriek tomu bol arcibiskup ochotný zriecť sa svojho práva. Ponúkol dom na predaj tým, že jeho cena bude použitá na potreby anglických panien a nemecká škola fungujúca v dome bude obsadená katolíckym učiteľom. Sestry dostanú k dispozícii Benefičný dom Oltárneho bratstva sv. Ondreja.

Tento dom bol starý, pochádzal zo 14. storočia a nachádzal sa vo veľmi chatrnom stave. Stál pri hradbách blízko Vydrickej brány, pri ceste prichádzajúcej z Viedne a z Čiech, na okraji cintorína Dómu sv. Martina. Jeho poloha je zobrazená na topografickej mape M. Marquarta z roku 1765, označená popisným číslom 1. V súčasnosti dom už nestojí. Zbúrali ho v roku 1778, aby uvoľnili priestor k výstavbe priestoru k slávnostnému nástupu ku korunováciám a iným reprezentačným oslavám. Pri archeologickom výskume na Rudnayovom námestí v roku 1972 sa Kataríne Klinčokovej, vtedajšej archeologičke Mestského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, podarilo odkryť časť základov objektu.

Začiatkom 17. storočia v čase príchodu Márie Wardovej a jej spoločníčok, bol benefičný dom využívaný už len sporadicky a dokonca istý čas slúžil aj ako zbrojnica. Aby budova mohla byť znova obývateľná, musela byť opravená. Imrich Lossy, veľkovaradínsky biskup, generálny vikár, ktorého sídelné mesto sa nachádzalo na Turkami okupovanom území, už dávnejšie dostal užívacie právo na tento dom spolu s vinicami, ktoré patrili k benefíciu. Zo svojho biskupského sídla nemohol dostávať renty a benefícium preňho znamenalo spoľahlivý zdroj obživy. Dom však „anglickým pannám nazývanými Matkami spoločnosti od Ježiša s podmienkou súhlasu mestskej rady, pre všeobecné dobro a pre rozvoj ustanovizne dievčenskej školy neodmietol prepustiť,“ avšak právo na užívanie výnosu viníc si žiadal do konca života ponechať. O hospodárskych pomeroch v meste treba v tejto súvislosti vedieť, že každý mešťan, resp. s nehnuteľnosťou disponujúci obyvateľ mesta, mal aj rôzne veľkú vinicu. Výnosy z obchodu s vínom boli najobvyklejším a neraz prvoradým zdrojom obživy pre väčšinu rodín v meste. Dokonca aj početní príslušníci mestskej chudoby mali čiastky viníc, ktoré užívali pre svoju potrebu. Neprekvapuje nás, že mestská rada žiarlivo strážila svoje práva pred novou inštitúciou. Sám palatín Mikuláš Eszterházy musel dať písomnú záruku mestu, že sestry nebudú kupovať pozemky a majere a nebudú predávať víno, a dom, ktorý im poskytli, ostane vo vlastníctve mesta. Samotného arcibiskupa Pázmánya uvádza ako ručiteľa, ochotného uhradiť všetky škody, ktoré by mestu prípadne vznikli pobytom sestier v Bratislave.

O dezolátnom stave budovy a o ťažkostiach opravných prác sa dozvedáme z listu Barbory Babthorpovej, predstavenej bratislavskej komunity, ktorý napísala spolusestre Winefrid Wigmorovej do Mníchova: „Čo sa týka našich záležitostí tu v Prešporku, náš dom sa práve opravuje, povedala by som, že ho pokrývajú, lebo sa prerába celý vrch a na strechu sa dávajú škridlice – nie je to však celé zakryté, a dážď nepočká, kým to dokončíme. Druhá časť domu sa zariaďuje a upravuje, aby sa nám tam lepšie bývalo. Nie je pravdepodobné, že sa postaví nový dom, lebo arcibiskup potrebuje peniaze“.

Z tohto listu sa dozvedáme ale aj o tom, ako sa staral arcibiskup o sestry finančne, ako k tomu pobádal aj arcibiskupa Telegdyho. Zaujímal sa o ich národnosti, reči a sám nariadil, aby sa im dostalo zo svojej kuchyne dostatok stravy. Bol s prácou sestier spokojný a nabádal ich k trpezlivosti a vytrvalosti.

Čo sa dievčatá v škole naučili

Vzácnosťou je, že sa zachoval učebný plán anglických panien, pripravený zrejme nielen pre bratislavskú školu, ale ho mohli použiť aj v Mníchove a vo Viedni. Je rozpracovaný pre 4 ročníky a odzrkadľuje sa v ňom hlavný ciel činnosti sestier a najväčšia potreba Cirkvi – prehlbovanie vedomostí v oblasti náboženskej výchovy. Za tým nasledujú základné predmety: čítanie, písanie, počítanie, jemné ručné práce.

Od prvej triedy sa zaoberali formovaním života modlitby dievčat, základmi potrebnými pre každého kresťana: ranné, večerné modlitby, modlitby pri stole a modlitby pred prácou a po práci, modlitba ruženca a účasť na svätej omši. Ďalej nasledoval úvod do prijatia sviatosti pokánia. Patrilo k tomu aj osvojenie náboženských piesní, úcty voči Bohu, rodičom a autoritám.

Popri čítaní a písaní vo vlastnom materinskom jazyku, zoznamovali sa aj s latinčinou a podľa priania rodičov s domácimi prácami.

V druhej triede opakovali naučené modlitby. Učili sa aktívnej účasti na slávení svätej omše a modlitbe ruženca, prehlbovali sa v príprave na prijatie sviatostí a začali sa učiť katechizmus, osvojovali si úctu k Matke Božej a svätým, učili sa spievať duchovné piesne.

V tretej triede mali naďalej opakovať a rozširovať naučené modlitby, svätú omšu, duchovné sväté prijímanie, ruženec, duchovné knihy, vzbudenie ľútosti, generálnu sv. spoveď, nábožnosť a bázeň pri prijímaní Sviatosti oltárnej, Mariánske hodinky, Duch Svätý, katechizmus, duchovné vedenie.

V štvrtej triede: Zopakovanie naučenej látky, pokračovanie v katechizme, breviár, spytovanie svedomia, svätá omša a cirkevné slávnosti, odpúšťanie, ľútosť, úcta k svätým, púte, cvičenie sa v čnostiach, boj proti vlastným chybám, kontemplácia a vnútorná modlitba.

Pokračovanie vo svetských predmetoch, syntax latinčiny, čítanie jednoduchých latinských textov, poznatky aritmetiky, jemné ručné práce.

V nasledujúcich rokoch sa hromadením skúseností vo vyučovaní korigoval učebný plán. Spočiatku aj v Bratislave sa sestry stretávali s ťažkosťami. Žiačky nepravidelne navštevovali vyučovanie, namiesto školy chodili pracovať do vinice. Trpezlivosť sestier postupne prinášala úspechy. Zachovali sa správy o účasti žiačok anglických panien na procesii pri príležitosti sviatku sv. Marka v Bratislave, kde sa ich zúčastnilo už okolo 70.

Hrozí koniec školy

Nevieme presne, dokedy ešte mohla fungovať dievčenská škola vedená spoločníčkami Márie Wardovej. Už v roku 1629 hrozilo podobnému domu vo Viedni zrušenie. Kardinál, Peter Pázmány, ustarostený o osudy bratislavskej školy začiatkom mája rokoval vo Viedni s nunciom Pallottom o spoločenstve anglických panien a musel sa presvedčiť, že sú veľké prekážky, ktoré stoja v ceste cirkevnému potvrdeniu ústavu. Sám bol presvedčený o potrebnosti spoločenstva bohu zasvätených žien, ktorých činnosť bez klauzúry sa môže rovnať aktivitám protestantských škôl. Napísal list na obranu diela Márie Wardovej svojmu agentovi, opátovi Camillo Cataneovi, ktorého žiadal, aby predložil jeho postoj kardinálovi Millinovi. V liste bod za bodom vysvetľuje na základe vlastnej skúsenosti, i odvolávajúc sa na ženy, ktoré boli pomocníčkami apoštola Pavla, potrebu a odôvodnenosť  spôsobu života Matiek spoločnosti Ježišovej. Právom dúfal, že ovplyvní rozhodovanie kardinálov v kongregácii Propaganda Fide.

Kardináli pri rozhodovaní o osude anglických panien vôbec nebrali do úvahy argumenty Petra Pázmánya. Rozhodnutie o zrušení domov bolo už dávno uzavreté.

Posledná správa o bratislavskej komunite pochádza zo 4. júna 1630. Vinicu, ktorú arcibiskup Peter Pázmány daroval sestrám Spoločnosti Ježišovej, predávajú prostredníctvom prepošta Juraja Nagya, ktorý bol ich duchovným otcom, rehoľniciam reformovanej rehole sv. Kláry starobudínskeho kláštora.

Vyučovania dievčat sa v Bratislave ujali až v roku 1676 sestry uršulínky a ešte neskoršie v roku 1747 sestry kanonistky Notre Dame.

Návrat po viac ako 300 rokoch

Sestry Márie Wardovej  - Congregatio Jesu sa vrátili do mesta až v 20. storočí v r. 1968, kde sa im na krátke obdobie podarilo vyučovať náboženstvo na bratislavských školách a v ďalších desaťročiach pôsobili tajne v podzemnej cirkvi formované otcami jezuitmi, napríklad otcom kardinálom Korcom.

Od konca komunistickej totality až dodnes pôsobia sestry v Bratislave prevažne vo výchovnom a vzdelávacom procese v štátnych školách, v TF TU ako zamestnankyne, v službe apoštolskej nunciatúre aj v zdravotníctve. Od roku 1990 je tu sídlo provinciálnej predstavenej.